Nešlo to sice ultra rýchle, ale po polroku bol test pozitívny a ja som mala chuť vykričať to celému svetu! Žijem v Taliansku, kde je prirodzené počuť od cudzích ľudí, že ste pekná, že vám to sluší a „určite to bude chlapec“. A veruže bol. Rodila som ho v talianskej štátnej nemocnici. Len ja, moj muž a naše dieťa. Vysnená intímna chvíľa. Sami, najbližšia rodina tisíc kilometrov ďaleko. Pôrod bol príšerný. Bola som v šoku z nečakanej bolesti. Zarputilo som sa snažila myslieť na milióny žien, ktoré tiež zrovna rodia, rodili po tisíce rokov. Keď to vydržali ony, vydržím samozrejme aj ja!

S mamou sme sa o tom nikdy nebavili. Porodila nás troch a nespomínala tú strašnú mäsiareň, ktorou som si prešla. Po 14 hodinách kriku, plaču a potu s postojačky spiacim mužom, dvoma neuveriteľne milými sestričkami a vyspevujúcim lekárom som porodila Lea. Nášho prvorodeného, nášho malého princa. Ten večer predtým bol tým vobec posledným pokojným večerom, poslednou prespatou nocou na najbližších 6 rokov. Dívala som sa na ten zázrak, na ružovučkého Lea a zo všetkých póroch svojho uboleného tela som cítila šťastie. Krásne zdravé dieťa, malý človek, ktorý zaplnil celý náš svet.

Moje ružové predstavy sa načisto rozplynuli príchodom domov. Každým schodom ku dverám sa ma okrem šialenej bolesti po zašívaní zmocňovala nepopísateľná úzkosť a desný plač. Plakala som vkuse, sedela som na pol zadku, od bolesti som sa nevedela uložiť a prikladala hladné dieťa k boľavým prsníkom. Nič iné ma v tom momente nezaujímalo, len moje utrpenie a moje dieťa. Pomoc mojej mamky som ale hrdinsky odmietala. Vždy som bola sebestačná a tak to malo i zostať.

Manžel bol síce pripravený z prenatálneho kurzu, tušil teda, že to so mnou nebude úplne jednoduché. Chudák robil, čo mohol. Nakupoval, varil, upratoval. A ja som plakala. Pri chôdzi, pri kojení, keď zabudol kúpiť chleba, keď v telke nedávali Colomba, keď mali, a podobne. Leo jedol každé 2 hodiny, cez deň veľmi málo spal, chcel pozornosť a moju prítomnosť. V noci sa budil v jednom kuse. Do nekonečna. Fešná, všehoschopná hrdinka! Bola som vyčerpaná, unavená, nervózna, s permanentnými bolesťami v krížoch.

A sama s dieťaťom. Ó bože, celá naplánovaná romantika praskla ako ohromná bublina. Prečo mi to nikto nepovedal predtým? Manžel musel kvôli práci stále cestovať a ja som sa zacyklila niekde medzi kojením, zapálenými prsníkmi, telefonátmi na linku pre novopečené mamičky a obkladaním si obrovských, naliatych prsníkov striedavo horúcimi a studenými obkladmi. Krvavé chrasty, šialená bolesť a vkuse hladné dieťa. Mama nič netušila. Stále som si hovorila, neboj, prejde to, všade to píšu, kojenie je predsa krásne splynutie dieťaťa a matky. Do Leovych 7 mesiacov som nebola v stave nič iné robiť, len kojiť, chodiť s ním aspoň raz denne na prechádzku a dokola prať a žehliť. Vkuse zvracal a ja som ho vkuse prezliekala.

Keď mal 9 mesiacov, začal chodiť a ja za ním behať. Behám dodnes. Už 6 rokov. Keď mal Leo 2 roky, narodil sa Christian. Opať sme sa veľmi tešili, človek totiž úplne zabudne na tú hrozu, zrejme vplyvom hormónov, jednoducho úplne stratí pohlad na možnú nevábnu realitu budúcnosti. Mám z detstva zafixovaný ideálny obraz rodiny s hrajúcimi sa súrodencami, veľkým psom a milujúcim manželom. A tak som vplula bez dlhšieho premýšlania do ďaľšieho materstva, do najťažšieho obdobia v mojom živote…

Hrdinka bola už dávno pochovaná. Celkom skúsene, s logistikou hodnou top managementu som tesne pred porodom povolala k pomoci všetky ženy v rodine. Po porode svokra zakrátko odchádzala na smrť unavená. Vymenila ju energiou nabitá sestra. Chodila, alebo skor behala s Leom na prechádzky. Bola teda nutná výmena opotrebovaného materiálu. Konečne prišla na radu moja mama. Keď som sa prvý krát vďaka nej aspoň trochu vyspala, rýchle som prijala fakt, že len vlastná matka vám naozaj rozumie. Každé dve hodiny som kojila, cez deň aj v noci. Ráno mi vždy malého vzala a ja som spala. Bola som slabá, ale už som vedela, že to skončí. Mama však jednoho dňa musela odísť a panika bola opať na programe dňa, skúsenosť, neskúsenosť. O jedenástej doobeda som bola ešte v nočnej košeli, gombíky rozopnuté, naliate prsia vonku.

Christian vkuse jedol. A vkuse zvracal. A ten druhý, ten zase vyliezal, kde nemal, a kazil, čo sa dalo. Ja som nejedla, nechodila snáď ani na záchod. Christian v klokanke prisatý na prsiach, naháňajúc Lea, vykrikujúc, aby ho niekto chytil, keď sa blížil k ceste, to boli moje dni. Keď som na lavičke v parku kojila jedného, druhého som musela držať pevne za ruku, aby neušiel. Raz predsa len ušiel a skončil na autobusovej zastávke, asi 30 cm od cesty. Dodnes mám zimomriavky, keď si na to spomeniem. Moja logistika bola v háji. No a nastolit znovu mier v duši sa mi zadarilo až po pekných pár mesiacoch. To som už zase počúvala komplimenty od starých Talianok, ako to zvládam, ako to dokážem, sama bez rodiny. Keby vedeli…

Osem hodín vkuse spím až teraz. Po 6 rokoch. Aj to so štupľami v ušiach. Zobudím sa pri každom ich vzdychnutí. Myslím, že ten bezstarostný spánok, na ktorý si už len matne spomínam z mladosti, nepríde nikdy. Strach, obava o deti sa ku mne pridružil, ako vírus. Už sa ho evidentne nezbavím. Vlastne ani nechcem. Byť matkou, rodičom je pre mňa úplne najťažšia vec na svete. Doteraz sa mi nepodarilo zlúčiť prácu s výchovou. Výčitky svedomia, že nič nerobím poriadne, sú silné, a tak som sa rozhodla, že nebudem pracovať. Len občas, keď mám chuť. Matertsvo ma vyčerpalo, všetky fázy vo vývine našich detí, počnúc rastom zúbkov, cez obdobia vzdoru, všetky boli ukážkovo náročné, ako z učebnice. Nikdy som nesedela v parku a nečítala si časopis. Nabalená, jedlom vyzbrojená, ukričaná, uťahaná, hysterická matka, ktorá naháňa po parku svoje deti. Kto má dve malé deti vie, že zásadne utekajú každé iným smerom. Nevedia a nechcú sa spolu hrať, v jednom kuse sa bijú a ja ich musím od seba často oddelovať. Neviem, ako to robia ostatné ženy, mne veľmi pomáha, keď o tom možem písať, hovoriť, čítať… jednoducho sa konfrontovať s vlastnou realitou.

Dnes by som ale aj tak nič nemenila. Každý deň sa teším na ten krátky spoločný moment keď si s manželom večer nalejeme pohár vína a rozprávame sa. Rozprávame sa o deťoch, o našich plánoch, o olivovníkoch, medzi ktorými bude stáť náš nový dom, o príjemných hosťoch, ktorí k nám zavítajú. To je už ale skoro jedenásť hodín, doma ohlušujúce ticho a kľud. Miesto šmajchlovania sa dopijem vino a utekám si ľahnúť, pretože na prežitie tohto blázninca potrebujem aspoň 7 hodín spánku…

Mária Miklošková