A tak sme to chýbajúce vrelé objatie bujarej talianskej mentality dopĺňali aspoň dovolenkami smer juh. Našli sme si malú vilku pri mori, v blízkosti dedinky, ktorá bola rodiskom našich detí. Mala krásnu, kvetmi obsypanú, oplotenú záhradu. To zdánlivo nehodiace sa slovo „oplotenú“ zdôrazňujem, pretože sami dobre viete, ako rýchlo sa dokážu malé deti vypariť z vašeho drobnohľadu. Takže moja prvá cesta na území rajskej zahrady viedla krok po kroku okolo oplotenia, hľadajúc diery, špáry, príliš sypkú pôdu, ktorá by mohla ľahko podľahnuť drancovaniu mojich ratolestí. Bola som pripravená na všetko a aj na všetkých. Teda, skoro…

Rodinné turnusy sa menili vždy v sobotu. Systém bol teda viac než prehľadný a plán spoločného odpočinku nezpochybniteľne dokonalý. Spánok, slnečná kúpeľ, inhalácia iodizovaného vzduchu, detoxikácia vystresovaného organizmu, knihy, sexík…Vystriedať sa mali všetci rodinný príslušníci, oboch zúčastnených strán, takže nebolo pochýb o jeho realizácii. Bohužiaľ sa naša utopistická predstava o pokojnej dovolenke, kde sa deti budú striedať v láskyplnom objatí našich blížnych, ihneď rozplynula.

Celú kalamitu obstojne zahájili svokrovci. Manžel odcestoval kvôli práci a ja som zostala sama. Áno sama, s touto pediatricko-geriatrickou skupinkou. Žiadne čítanie na pláži, kúpanie sa vo vlnách blahodárne pôsobiacej morskej vody, opaľovanie.. Vôbec nič. Dôchodci potrebovali pravidelnú pevnú stravu a svoj kľud. Môj deň začal prípravou slovenských raňajok, čiže klobáska, salámky, syrýky, chlebíček, samozrejme najlepšie rovno natretý, kakauko, kávička, nejaké to vajko na mäkko… Kto to poznáte, viete, ze to trvá dobrú hodinku, kým je všetko tak, ako má. Samozrejme i s patričným, k štýlu vilky sa hodiacim, prestieraním. Samotná konzumácia netrvala ani 15 minút. Ďalšia hodinka zabrala balenie všetkých dôležitých a aj menej dôležitých propriét na pláž. Povinná fľaša vody do ruky každému a odchod. Ukázalo sa, že kočík nie je len na vozenie detí, jeho úpravou na vozidlo zberných surovín som si aspoň čiastočne chránila telo pred úplnou devastáciou. V príšernom horku som ho teda tlačila ovešaný kabelami, plienkami, vodnými pištolami, jedlom, kýblikmi a lopatkami, okrikujúc pri tom posádku, aby si dávala pozor na autá, aby pridali do kroku a podobne. Nechutne lepkavá, zhadzujúc z pliec zvyšok nákladu, ktorý už nešiel uskladniť v útrobach môjho pomocného vozidla, som neveriacky zízala na zapálené lýtka mojej svokry. Išla zbierať mušličky. Svokor potreboval hneď ďalšie „kafíčko“. To popíjal samozrejme v dostatočnej vzdialenosti od detí, to jest na opačnej strane pláže s miestnymi dôchodkyňami asi 2 hodiny. No nič to, s dvoma zvedavými a kúpania chtivými deťmi som bola proste sama. Išla som si oči vyočiť a hrdlo vykričať, aby som žiadneho z tejto milej štvorky nestratila. Na pravé poludnie sa šlo domov, pretože domáca strava v mojom podaní, bola podľa všetkých indikácií geriatrického spolku, tá jediná opravdu stráviteľná v okruhu 40 kilometrov. Nuž, nech už boli dôvody akékoľvek, pre mňa to znamenalo ďaľšiu, príjemne strávenú hodinku nad pekáčom a to za neutíchajúcej pozornosti sa dožadujúcej svorky mojich milovaných detičiek a svokrovcami ležiacimi na lehátku s očakávaním aperitívu. Moje duševné rozpoloženie sa nebezpečne rútilo smerom konečná. V duchu som nadávala striedavo sebe a im, ale viete, ako koho naučíte, s takou sa stretávate. Tak mi treba!

So sobotným manželovým návratom sa vystriedala i posádka. Prišiel môj dovolenkychtivý brat, aj so svojou polovičkou. To, že nám nijak zásadne nepomôže, bolo jasné, postaral sa ale o veselie, nalial mi optimizmu do žíl a to stačilo. Keď oni vstávali, my sme sa vracali z pláže a naopak. Takto sme sa míňali celý týždeň. Až s príchodom mamky sa veci konečne pohli smer dovolenka. Spala som celú noc a kto máte malé deti viete, čo to znamená mať možnosť SPAŤ FAKT CELÚ, celučičkú noc. Moja zlatá mamulienka si vzala malého na noc k sebe do izby a týždeň k nemu vstávala s fľašou mlieka. A nad tým starším prevzal patronát môj skvelý muž. Na pláži sa všetci spolu hrali a ja som bezvládne pozorovala všetko z lehátka. Na knihu nedošlo, zaspala som vždy po prvej stránke, ale moja vďaka bola bezhraničná. Ale tá naozajstná idylka prišla vtedy, keď sme ostali len my štyria. Vlastný režim, žiadne prispôsobovanie, myšlienky linúce sa v úrovni duševnej slobody a pohody. Sami pre seba, s jedinou starosťou, ako to prežiť v pohode, bez straty na životoch, trpezlivosti a chuti ešte niekam niekedy v živote vycestovať.

O rok neskôr, ostrov Elba. Na Elbe domček, v ktorom sme prežili pár fantasticky romantických prázdnin, ešte ako bezdetný párik. Dva dni pred odchodom, vysoké horúčky našeho malého a k nim slintavka. Chápete? Slintavka, neviem ako vy, ale ja som ju mala zaradenú medzi vymlátené choroby… Lekárka, zakáz cestovať minimálne najbližšie 4 dni. „Určite prídeme, len pre boha náš dom nikomu neprenajímajte“, zúfalo sme volali pani Franke, s potvrdením o zaplatení trajektu. Do chudáka Chrisa som ládovala lieky, sirupy, podľa predpisov a aj mimo nich. Na tretí deň sme sa rozhodli predsa len, proti zákazu, vyraziť. Noc v aute, sústavné pozorovanie slintáča, na štastie bez problémov spiace deti, a ja v úlohe udržovača nekonečnej konverzácie, s cieľom udržať šoféra pri vedomí. Prekrásne ráno v prístave mi bolo odmenou. Rozlietané čajky, vôňa mora, vynikajúce kapučíno a húkanie nákladných lodí, bolo pre naše deti paralyzujúcou zmenou plnou vnemov. Čas na trajekte sme síce strávili permanentnou snahou zabrániť im v skoku cez palubu, ale predstava, že za pár hodín usadneme na terase našeho domčeka, nám na takúto drobnosť dodala dostatok síl. Naši elbí domáci nás pyšne privítali s novou ohradou okolo celej terasy. Postavili ju kvôli nám. Domček je totiž postavený na skale s úžasným výhľadom na more. Závora na plote ma výrazne ukludnila. Kľudná som bola ale len ten moment, kým som vybalila veci. Tí dvaja malí terminátori dovtedy šklbali, až kým ju úplne nevytrhli. Nevadí, naučím sa lietať, pomyslela som si, alebo hádzať zachrannou sieťou. Radosť vystriedala moje chmáry. Po Christianovej slintavke sa zľahla zem. A mne sa len opäť potvrdilo, ako dobré je počúvať svoj vlastný inštinkt. Zhlboka som sa nadýchla, zadívala sa na všadeprítomnú krásu a v predstavách zaplula do vidiny pokojnej dovolenky, bez choroby, s hrajúcimi sa deťmi, s manželom po mojom boku, s pohárom dobrého vínka na terase ponorenej do zapadajúceho slnka. Zo snívania ma vytrhol príšerný jekot mojich miláčikov, ktorí sa práve snažili rozbiť si hlavu všade prítomnymi kameňmi. Bolo to jasné, hlavu treba omlátiť kameňom ideálne sebe navzájom, prípadne potencionálnym okoloidúcim. Deti boli ako zmyslovzbavené. Doma to bolo ešte horšie, rozhodli sa zničiť všetko naokolí. Preliezali plôtik, utekali za každým skútrom, vykrikovali na každého, aj na mačky, čajky, a nakoniec aj na nás. Na gradovanie deja majú fakt talent. Vzdala som to. Pláž ich vôbec nebavila, na piesku sa hrali 5 minút, najväčšia zábavka bola kradnúť hračky iným deťom, rozutekať sa do mora bez rukávikov, alebo na druhý koniec pláže. Samozrejme každý na inú stranu. Ja som neležala, nesedela, neplávala, okrem kapučína v prístave, sme počas dvoch týždňov mali ešte jedno jediné kafe v bare na pláži. Pekne na stojáka, s ryčiacimi deťmi na rukách, dožadujúcich sa všetkého, čo mali vystavené na pulte. Náš deň začínal o ôsmej ráno a končil, skoro bez prestávky, o jedenástej večer. Poobede tie potvory spali necelú hodinu. S manželom sme nekomunikovali. Žiadne bozky, objatia, o nejakom sexe ani nehovorím. Hrozná predstava. Nevládali sme. Čakali sme na západ slnka, ticho v dome a bez rečí sme do seba liali Prosecco, aby sme vôbec mohli zaspať. Počítali sme dni do odchodu domov. Viete si predstaviť, čo za zkazu to muselo byť. Nepopísateľné. To bola doteraz naša posledná dovolenka s deťmi. Pred troma rokmi. Pri predstave, že by sa to mohlo opakovať, si radšej necháme zájsť chuť.

Presťahovali sme sa späť do Talianska. Kúpili sme dom s veľkou záhradou. Moje deti potrebujú výbeh, loziť po stromoch, klbčiť sa a pri tom ručať, ako divá zver. Pochopili sme to a necháme ich tak. Šťastná som tak ja i oni, vylietaní, uťahaní, slobodní… Chcem sa pritom na nich dívať a pochopiť toto mužské pokolenie. Chcem byť presvedčená o tom, že sú úplne v poriadku. Zdravé, živé, divoké deti, ktoré si len hľadajú svoje miesto na zemi. A na tú ideálnu dovolenku, na tú si radšej ešte počkám.

Mária