O láske boli napísané básne, nahraté piesne, natočené filmy. K tomu všetky tie osobné zážitky v zajatí hormónov. Prišli sme ale vôbec na to, čo to tá láska vlastne je? Je to ten nutkavý pocit chvenia a romantických predstáv, ktorý nás ženie vpred a dáva nám silu vesmíru?

Pracovala som ako modelka. Moje zážitky týkajúce sa lásky variovali. Láska mužov, ktorí chceli so mnou byť. Láska, ktorou boli moja práca a kariéra. Láska k nakupovaniu, dlhému spánku, čítaniu kníh, cestovaniu. Láska k dobrému jedlu, či láska k umeniu. Všetko to boli rôzne druhy lásky a všetky boli odmenou a uspokojením v danom okamžiku. Oka – mžiku.. Boli materiálne, hmotné.

Otehotnela som a napriek tomu, že bábätko bolo plánované, začal mi ukrutne chýbať ten pocit dovtedy vychutnávanej slobody. Zároveň som s napätím očakávala deň, ktorý mi mal naplniť moje predstavy o automaticky prichádzajúcej, bezhraničnej láske, voči zväčšujúcemu sa brušku. Áno, ten narastajúci kopeček mi zmenil život. Zmenil mi návyky, zmenil všetko, čo som doteraz poznala a to “najlepšie” ešte len malo prísť s prebdenými nocami.

Narodilo sa mi dieťatko – chlapček. Automatická láska neprichádzala. Bola som zmätená, unavená a nahnevaná na celý svet. Veď toto predsa dobrovoľne nemohli robiť milióny žien počas histórie ľudstva! Cítila som lásku, alebo to bola iba zodpovednosť? Pokúšala som sa nájst si cestu k tomu malému bezbrannému batôžku, úspešne som však zlyhávala pri každom úkone.

Prečítala som všetky knihy. Knihy o spánku dieťaťa, knihy o jedení, kojení, kúpaní, rýmovačky, uspávanky, rozprávky, knihy o psychike dieťaťa, o labilnej psychike matky. Po celý čas som rozmýšľala “ čo má toto, pre boha, spoločné s láskou“. Moje bábätko bolo nešťastné a ja s ním. Môj chlapček plakal a ja tiež. Verte mi, bolo to nekonečná séria preplakaných dní a nocí. Moja predstava lásky bola iná ako jeho. Ja som chcela, aby ma objímal, aby sa pritúlil. On sa však túlil, len ak ho niečo bolelo, prišiel ma objat, keď mal chuť on. Ľúbil ma po svojom. Bolo to tragické, prvé dieťa, ďaleko od mojej rodiny, či inej pomocnej ruky. Bývame v Londýne, môj manžel je angličan. Stratená vo veľkomeste s nepopísateľnými pocitmi. Chcela som mu za každú cenu vnútiť môj spôsob žitia, vyhranený a rokmi overený. Chcela som ho vlastnit a on mi na oplátku ukazoval, kto je a ako to bude podľa neho. Dnes viem, že sme hovorili odlišným jazykom lásky. Az niekde na konci svojich a i jeho síl, som bola ochotná všímať si signály, ktoré mi dával. Naučila som sa brať ich také, aké sú. Naučila som sa od syna dávať a prijímať lásku bez hraníc. Teraz sa mi to zdá byť tak jednoduché, ale vtedy to rozhodne nebolo.

Láska je sebecký pocit. Keď milujeme, spôsobuje nám to potešenie. Láska vie byť preto veľmi egoistická, je nám často úplne jedno, akým jazykom lásky hovorí tá druhá strana. Snažíme sa v jej mene dosiahnuť svojho cieľa, svojho potešenia, za každú cenu. Od našeho potomka často vyžadujeme slepú, poddajnú lásku, bez možnosti zmeny. Ale láska nevie byt vynútená. Môžeme len akceptovať jej rôzne podoby a to s vďakou a toleranciou. Iba tak vie byť láska dokonalá a živá.

S deťmi som pochopila absolútnu lásku. Lásku, akou deti ľúbia svojich rodičov a rodičia svoje deti. Nekonečne, bezhranične. Deťom je úplne jedno, ako sa k nim správame, oni nás napriek všetkému milujú, majú to v popise práce. Nerozumiem človeku, ktorý dokáže udrieť svoje dieťa, či ho slovne, alebo citovo vydierať. Taký jedinec, ale zrejme nemal možnosť naučiť sa umeniu milovať, určite sa o to ale veľmi dlho pokúšal. Nemôžeme predsa ničiť niekoho, koho bezhranične milujeme. Naše deti sú čisté, kryštáľovo čisté, tvorčekovia vysoko nad nami, vysoko nad celou našou spoločnosťou.

Tak veľa sa možeme od nich naučiť. Cieľavedomosť, výdrž, chuť poznávať, sústredenosť, vrodená láska ku všetkému okolo. Môj syn ma naučil, ako byť lepším človekom. V mnohých smeroch. Naučil ma sebaovládaniu, trpezlivosti, akceptovaniu okolia bez predsudkov. Otvoril mi nový pohľad, je sviežejší, neegoistický, premýšľajúci. Stále sa učím, každý deň spolu objavujeme obyčajné veci, neobyčajným spôsobom. Jedinú vec, ktorú musím mať neustále na pamäti je – nechať ho rásť, nechať ho poznávať, nechať ho žiť. Nechcem mu pristrihovať krídla, nechcem ho zahlcovať dávno nefunkčnými zákonmi takzvanej modernej spoločnosti. Je múdrejší než ja, než mi, stačí mu plne dôverovať. Dnes máme deti dve a obe sú veľmi živé, šťastné a zvedavé stvorenia. Neprejde jediný deň, kedy by sme si nepovedali, ako veľmi a úprimne sa ľúbime.

Môžeme stavať paláce, písať encyklopedické knihy, či lietať do vesmíru, sú to úžasné veci… Celý ľudský progres je však zrniečkom prachu v porovnaní s budúcnosťou ľudstva a tú teraz tvoríme my, rodičia. Láskou k našim deťom… Každú noc, keď dávam svoje deťúrence spať, dostanem tú najsladšiu odmenu , slová „ maminka, ja ťa ľúbim najviac na svete „.

Lucia Jánošová