newsletter

AS WOMEN SEE ...
Milosh Harajda

Narodil som sa 1. septembra 1986, 55 minút po polnoci, čo znamenalo o rok dlhšie...

5. říjen 2010

zuzana kanisová: mama mi povedala, že som koza

Slávne priezvisko je dvojsečná zbraň. Príbehy detí, ktoré si s jej mečom poctivo vybojovali uznanie prináša Little Modernist v novom seriály. Pilotný diel patrí Zuzane Kanisovej.

„Každý čin má svoju prvotnú príčinu“ píše sa v teórii determinizmu. Za úspechom detí teda stojí výchova rodičov. Ak ide o dcéru bývalého politika, príbeh dostáva príchuť pútavej generačnej výpovede…

V Bratislave doznievalo leto a jeden z jeho posledných teplých večerov sa odohral na pobreží Dunaja. Meškala iba chvíľu a spoločnosť v tichom kúte talianskej reštaurácie nám robili dva poháre zázvorovej limonády. Dokonale upravená a usmiata sa mysľou presunula do čias, keď sa jej detstvo začalo písať. Zuzana Kanisová.

liečivý vzduch Piešťan
„Narodila som sa v Bratislave a bývali sme na veľmi frekventovanej ulici, ktorá sa v tej dobe volala Malinovského, a už vtedy tam jazdilo veľa áut. Ja som veľmi trpela na choroby súvisiace s dýchaním a preto som väčšinu svojho detstva strávila v Piešťanoch, kde žili moji starí rodičia. Pár dní po návrate domov do Bratislavy sa moje problémy opäť vrátili a cestovala som naspäť,“ otvára Zuzana svoje prvé roky života. „Moje detstvo prebiehalo krásne. Piešťany boli nádherné mesto plné zelene a skvelého vzduchu. Starí rodičia bývali v panelovom dome pri Váhu, čo bolo ideálne prostredie pre dieťa. Vzadu za blokom sme mali bazénik, ktorý mohol mať 15×20 metrov, v lete sa napúšťal a deti sa v ňom hrávali. Bohužiaľ v súčasnej dobe je zakopaný. Už po ňom niet stopy. Minule som sa naň pozerala a bolo mi z toho smutno.“ Obaja sme na moment zmĺkli a ja som neodolal klišé nutkaniu- opýtať sa na prvú vec, ktorú si Zuzana zo svojho života pamätá.

Detské tragédie
„Mám to vo veľmi jasnej pamäti, lebo to bol pre mňa silný zážitok. Odohral sa blízko Starého Mýta na detskom ihrisku v Bratislave. Hojdala som sa na hojdačke, neviem ako vysoko som lietala, ale vypadla som z nej. Dopadla som ako mačka- presne na všetky štyri. Mama mi hovorila, že to vyzeralo hrôzostrašne a že som vôbec neplakala. Moment dopadu si však presne pamätám.“ Na chvíľu sa zamyslí a po expresnom love spomienok dodáva: „ešte si pamätám na zážitky z materskej škôlky, kde som mala kamaráta Paľka, s ktorým sme vždy vedľa seba zaspávali. Z nášho starého bytu si pamätám moment, keď som pila nejakú farebnú malinovku z tenkého skleneného pohárika, ktorý som rozhrýzla. Zrazu som mala plné ústa skla a rodičia ma ťahali do kúpeľne, kde som mala všetko vypľuť. Ani vtedy som neplakala…a ešte som si raz obarila nohu, keď som na seba prevrátila kastról s vriacou vodou“ uzatvára s úsmevom.

Dokonalý muž
Napriek mnohým boľavým príhodám však bolo detstvo Zuzany Kanisovej doslova idylickým obdobím, ktoré prekvapivo nebolo nevyhnutne späté s prítomnosťou rodičov. Z pohľadu kvantity najviac času trávila so svojimi starými rodičmi. O tých hovorí ako o dvoch nádherných bytostiach na ktoré bola ako dieťa veľmi upnutá. „So starým otcom som mala veľmi špeciálny vzťah . Bol pre mňa najbližšou dušou. Nikdy si ho nepamätám nahnevaného, nikdy si nepamätám, že by kričal. Naučil ma všetky tie detské veci ako hodinky, poznať rastliny, zvieratá, bicyklovať sa..... Bol to dokonalý muž, jeden obrovský gentleman, ktorý bol vždy slušný a milý k ľuďom. Pochádzal z pomerne jednoduchých pomerov, no vlastnou vôľou sa vypracoval, vzdelával sa, čo v tej dobe nebolo až tak bežné. Stará mama bola tiež veľmi dobrá a citlivá žena, ktorá mi venovala veľkú časť svojho času. Mám taký dojem, že ma vnímala viac ako svoje dieťa než ako svoje vnúča.“

Bratov príchod na scénu
Povinná školská dochádzka, ale ukončila pravidelné „ozdravovacie pobyty“ v Piešťanoch, čo malej Zuzanke umožnilo prehĺbiť vzťah s rodičmi. Zakrátko sa v jej živote objavil nový Kanis. „Mala som 5 rokov a na to nikdy nezabudnem, lebo oproti domu sme mali materskú škôlku, kam som chodievala. Jedného dňa prídem domov a zrazu vidím, že tam leží nejaké dieťa, ktoré ma vtedy nijako zvlášť nezaujímalo…dokonca si ani nepamätám, že by som sa o neho obzvlášť starala. Veľmi sa mi však páčil, lebo brat Martin bol ako dieťa veľmi pekný. Vzťah máme veľmi dobrý, hoci je odo mňa o 5 rokov mladší. Teraz má 29 rokov, pre mňa je však stále Maťulko a večne ním bude.“ Súrodenecký vzťah sprevádzali detské hádky niekedy aj bitky, no nevraživosť ostala až dodnes medzi Martinom a Zuzkou neznámym pojmom. „Keďže náš otec trávil veľa času mimo Bratislavy, boli sme veľmi zomknutí. Brat automaticky zaujal polohu ochrancu. Ochraňoval mamu aj mňa.“

Kritické obdobie
Puberta býva v rodine kritickým obdobím pre rodičov a obvykle musí starší súrodenec „vyšliapať cestičku“ tomu mladšiemu. Zuzana si však na konkrétne pravidlá zo strany rodičov nespomína. Nežná revolúcia sa ale postarala o zaujímavé chvíle. „Ja som mala veľmi slobodné detstvo. Prirodzene som niektoré veci rešpektovala a keď sme sa dohodli, tak som ich aj dodržala. Úteky z domu sa u nás nikdy nekonali. Raz som dostala varechou a mama mi povedala, že som koza. Ona dodnes spomína na môj výrok: mama, vydrž, ono ma to prejde.“ Na moment sa interiérom reštaurácie ozýval smiech. „ Moje najdivokejšie obdobie bolo od 14-tich do 21 rokov. Bola som však extravagantná puberťáčka – depešáčka. Mala som napoly vyholenú hlavu a nosila iba čiernu farbu. Chcela som sa baviť, skúšať rôzne veci…mala som rôznych kamarátov, rôzne záujmy.“ Tie v kolónke hobby zotrvali dodnes a najmä móda sa stala hlavným popisom jej práce. „Hudba, móda, party…dá sa povedať, že ako súčasní mladí ľudia. V tej dobe však nebolo celkom bežné, aby deti inklinovali k bohémskym veciam. Moji rovesníci sa o také veci nezaujímali. My sme zažili revolúciu ako stredoškoláci, v mojom prípade to bol posledný ročník základnej školy, čiže samozrejme s tým uvoľnením nastalo veľké otvorenie dverí do umenia, kníh, subkultúr, sociálnych skupín, čo bolo dovtedy nepoznané.“

„Rodičom som tajila veľa vecí. Určite sa aj báli, no svojim spôsobom mi dôverovali.
Som im do dnes vďačná, že boli tolerantní a vytvorili mi priestor, kde som sa ako osobnosť mohla slobodne rozvíjať.“

Otcovo priezvisko
Dôvera a láska, doplnené vzájomným rešpektom, tvorili základ, na ktorom sa budovali vzťahy rodiny Kanisovcov. „Do veľkej miery som k mojim rodičom vzhliadala, najmä k otcovi, pretože on je veľmi silná osobnosť. Má neuveriteľne veľkú silu – vnútornú aj vonkajšiu, schopnosť prekonávať prekážky, akceptovať situácie a reagovať na ne. Vážim si na ňom veľmi jednoduché veci- napríklad, že nikdy nikoho neohováral. Aj keď nemusí mať k niekomu pozitívny vzťah, alebo sa k nemu niekto nezachoval najlepšie, nikdy tých ľudí nezhadzoval ani o nich škaredo nehovoril, čo považujem za obrovskú vlastnosť. Vážim si jeho neuveriteľnú veľkorysosť a silu ducha, vôľu, trpezlivosť. V mladom veku som sa mu chcela vyrovnať“ priznáva dcéra niekdajšieho predstaviteľa politickej špičky (poslanca a dvojnásobného ministra obrany), ktorý sa v politike začal angažovať hneď po revolúcii. Po roku 1989 odišiel do Prahy , kde bolo Federálne zhromaždenie a tam pôsobil ako poslanec pokým nevznikla samostatná Slovenská Republika. “Otec ma videl vždy iba v nočnej košeli. Odchádzal začiatkom týždňa ráno a prichádzal na konci týždňa večer. To, čo som ja počas týždňa robila on ani nemal možnosť odkontrolovať a tak nebol priamym účastníkom mojich, nazvime to, kritických rokov.“ Známe priezvisko, navyše v malom štáte je dvojsečná zbraň. „Niektorí ľudia reagovali pozitívne, často nápomocne a to meno mi aj otváralo dvere, a niekde na druhej strane zasa negatívne, podozrievavo až odpudzujúco. Vždy tam boli dve strany. Zažila som to napríklad aj v škole. Študovala som právo v dobe keď ho študoval aj otec ako svoju druhú vysokú školu. Rok sme boli spolužiaci. Ja som bola v prvom ročníku, on v poslednom. Pár krát sa mi stalo, že na skúške ma porovnávali a vraveli mi, že otec bol pripravený lepšie a zo skúšky ma vyhodili. No tých pozitívnych vecí spojených so známym priezviskom bolo určite viac.“

Zuzkin otec, Pavol Kanis, sa venuje podnikaniu, ale činnosťou, ktorá ho najviac naplňuje a vyťažuje je príprava štvordielneho umeleckého dokumentárneho filmu o významnej postave československých dejín generálovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Prvý diel už je hotový a bol odvysielaný. „Otec sa téme Štefánik venuje pomaly 10 rokov. Je producentom, režisérom aj scenáristom. Prešiel kvôli tomu skoro celý svet a pracuje na tom projekte ďalej. Štefánik je niečo ako jeho alter ego“

O deťoch a Joge
„Ja mám deti veľmi rada,“ reaguje priamo na moju otázku a v jej tóne cítiť, že odpoveď sa môže rozvinúť nekonvenčným spôsobom. „Musím povedať, že ma veľmi dojímajú a vždy keď vidím dieťa chce sa mi plakať. Možno to znie až pateticky, no skutočne ma dojímajú. Sú to čisté duše a aj to ich uvažovanie je úplne iné. Je to zázrak, že žena môže priviesť na svet dieťa. Fascinujúca nie je len tá fyzická možnosť ale duchovná stránka veci. Deti vnímam ako partnerov, ktorí sú nám osudom zverení a nie náš majetok. A o zverenca sa musíme dobre postarať a vychovať ho čo najlepšie ako sa dá. Je to samozrejme obojstranný proces, pretože to nie je tak, že rodič vychováva dieťa, ale aj dieťa často vychováva rodiča. Mňa od mladého veku zaujímali východné filozofie a pamätám si na naše debaty s mamou. Mala som 13 rokov a mama už vtedy cvičila jogu. Čítala som rôzne knihy o budhizme, hinduizme a rôznych náboženstvách a rozprávali sme sa o tom. Bolo to krásne, keď som sa s ňou mohla rozprávať o duchovných záležitostiach.“ Situácia sa postupom času vyvinula tak, že cesta jogy sa stala ich spoločnou životnou filozofiou a podporila ich vzájomnú blízkosť. S mamou prešli na vegetariánstvo, neskôr sa pridal brat a vegetariánom je aj jej priateľ, pričom obaja sa joge aktívne venujú. „Chudák otec v tom ostal sám, no neje už tak veľa mäsa ako kedysi. A každé ráno si zacvičí pár jogových cvikov.“

O partnerstve
„Zuzi, veríš v to, že každý má na svete svoju polovičku?“ opýtal som sa očarený príkladom jej rodičov. „Takto osudovo to nepopisujem, ale verím v to, že každý môže prežívať šťastný partnerský život s človekom, ktorý je pre neho na tento život najvhodnejší. Takto by som to zhrnula, lebo neverím v to, že partner dokáže dokonale naplniť toho druhého a učiniť ho dokonale šťastným. Samozrejme, žije sa oveľa lepšie v dvojici a je výborné, keď nachádzaš podporu v pozitívnom vzťahu. To je strašne dôležité a nie je to až také časté. Myslím si však, že to ozajstné šťastie človek nájde iba vo svojom vnútri. Poznať seba samého považujem za zmysel život, za to najdôležitejšie a zároveň za to najťažšie. Vyžaduje to neustálu sebareflexiu a prácu na sebe, ktorá sa však určite pozitívne premieta aj do vzťahov. Verím v to, že ľudia sa môžu mať radi a môžu sa chovať slušne…že si nemusia ubližovať. Verím, že deti môžu vyrastať v harmonickom prostredí, obklopené láskou a myslím si, že je to najviac čo im môžeme dať.“

Nová generácia
Uplynulých 20 rokov rozdelilo deti do rôznych generácií. „Tí, čo zažili revolúciu“, „tesne porevolučné deti“, generácia pred a po vstupe do Európskej únie“. Ako vníma súčasnú mládež Zuzana? “Dnes je to niečo úplne iné. Nemôžem povedať, že tým deťom nerozumiem, no myslím si, že to majú v súčasnej dobe veľmi ťažké. Vonkajší svet je rýchly a je tu toľko impulzov a informácií, že aj pre dospelého človeka je ťažké ich selektovať a stráviť. Niekedy mi je detí až ľúto ako v tom mixe všetkého možného dokážu plávať. To sa len treba modliť k Bohu a mať dobrých rodičov.“ „Mať dobrých rodičov je obrovské požehnanie.“


Zuzana Kanisová

Zanietená jogínka, vegetariánka, módna ikona šíriaca minimalizmus a v súčasnej dobe uznávaná stylistka hviezd. V deväťdesiatych rokoch prerazila ako módna návrhárka značky ZOE, neskôr tvorila vlastnou značkou Díp, čo v preklade znamená svetlo. V druhej polovici 90tych rokov svoje pôsobenie presunula do Prahy, kde pripravovala módne editoriály pre magazíny Harper’s Bazaar, Cosmopolitan a Esquire. Epizóda „Praha“ pokračovala v reklamnej agentúre Leo Burnett a kariérny obrat späť k módnemu ovzdušiu nastal po jej návrate do rodnej Bratislavy. Momentálne sa jej meno spája so stylingom A-list celebrít ako Adela Banášová, Martin Pyco Rausch, či Leoš Mareš.

27. červenec 2010

Comments

Add comment

Name: *
Mail: *
Comment: *
Captcha: *
Captcha