„Materstvo je nádherný masaker,“ dodáva Helena Houdová na úvod a ja cítim, že najbližších pár minút bude moja práca zábavou.

CHARITA

Druhé milénium sa blížilo ku svojej konečnej zastávke, no práve rok 1999 znamenal pre mladú blondínku z Plzne novú cestu. Moment, keď jej do vlasov vsadili trblietavú korunku a k jej menu pribudol titul, akým Angličania označujú mladú slečnu, zmenil navždy jej život. Miss Českej Republiky- Helena Houdová počas svojej kariéry zažiarila na prehliadkach značiek Chanel, Dior, či Hermes, keď však nadišiel správny čas, vyzula opätky a odišla si vychutnať poslanie žien- materstvo. „Ja, ako modelka, som sa nerozhodla mať dieťa. Rozhodla som sa ako žena. Keď ste na to pripravení a príde to v správny čas, tak je jedno akú prácu robíte. U mňa to, že sa živím ako modelka nehralo podstatnú rolu. Neprispôsobila som svoje dieťa kariére ale práve naopak. V momente keď som vedela, že je správny čas, že mám správneho otca, všetko ostatné išlo bokom. Kariéra modelky rozhodne nikdy nebola mojím snom. Mne sa to prihodilo náhodou a bol to pre mňa medzičlánok k tomu, čo naozaj chcem robiť, čo je zmyslom môjho života a to je práve práca v charite Sunflower Children. Keď sa ma ľudia pýtajú, na moje povolanie, nikdy neodpovedám, že som modelka, ale že vediem spomínanú charitatívnu organizáciu. Keďže to robím to bez nároku na honorár a dotujem to zo svojich peňazí, modeling mi umožnil dve veci- zarobiť si na živobytie a využiť tú fascináciu módnym priemyslom v prospech svojej práce.“ Kariéra modelky v jej prípade slúžila ako mostík k splnenému snu. Helena založila nadáciu Sunflower Children, ktorá podporuje lokálne neziskové organizácie, ktoré sa zameriavajú na znevýhodnené deti a pomáhajú v oblasti vzdelávania a zdravotnej starostlivosti. „Od malička som cítila , že to je to, čo chcem robiť, no nevedela som akým spôsobom. Ale vždy som vedela, že smerom k charite sa budem uberať a neustále som hľadala cestu ako. Vždy som cítila, že je mojou voľbou byť súčasťou toho, čo chcem zmeniť, alebo nebyť súčasťou toho s čím nesúhlasím.“ Helena v rodnej Plzni vyštudovala Sociálnu a Kultúrnu Antropológiu na fakulte humanitných štúdií Západočeskej Univerzity, čo vyformovalo jej filantropickú dušu. Svoje skutočné vzory, ale márne hľadala v knižnici- podsunul jej ich život. „Václav Havel, Quincy Jones alebo Ray Chambers, zakladateľ Malaria No More sú moje osobné ikony. Keď vidím, že za tri- štyri roky ich existencie sa Rayovi podarilo znížiť úmrtnosť na maláriu o 50 percent v niektorých afrických štátoch, je to pre mňa obrovská inšpirácia.“ Tento rok 9. Októbra, pod záštitou Sunflower Children a nadácie Forum 2000 sa v Prahe bude konať Gala, kde si pán prezident Václav Havel prevezme ocenenie za to, čo v živote dokázal v oblasti filantropie, charity a vôbec pomoci druhým ľuďom. Popri vlastnému charitatívnemu projektu sa Helena navyše stará o deti, ktoré adoptovala na diaľku. „Väčšinu z nich som osobne stretla ešte pred tým než sa mi narodil môj syn. Jedno dievčatko som dokonca videla asi 5 krát. Program o Adopcii na diaľku je o tom, že dieťa finančne podporujete, môžete ho navštevovať a posielať mu darčeky. Je to to minimum, čo človek môže urobiť. Moje deti sú z Guiney, Indie, mala som aj z Kambodže, Peru. V niektorých krajinách je ich niekoľko,“ uzatvára spokojným tónom.

MODELING

V dobe, kde vyspelé populácie podliehajú kultu krásy uctievajúcemu povrch by sa mohlo zdať, že krásna Stredoeurópanka dosiahla všetko, po čom môže mladé dievča snívať. Fotenia pre magazíny ako Vogue, Marie Claire, ELLE a mnohých ďalších spolu s luxusnými módnymi kampaňami pre top dizajnérov v Heleninom prípad vždy ostali v kolónke „práca“ a nikdy si ich nepripustila viac, ako bolo nutné. To najjedinečnejšie fotenie nebolo komerčné. „Dobročinných fotení som absolvovala veľa, ale najintímnejšie bolo fotenie, kde som kojila. Z iných projektov, kde participovala Aňa Geislerová, Miloš Forman, Paulina Porizková alebo Jíří Bartoška sa nám podarilo vyzbierať takmer milión korún. Druhá rovina toho fotenia bola veľmi osobná, pretože debatu o kojení na verejnosti považujem za absurdnú. Je to niečo tak nádherné, prirodzené a nesexuálne, že nechápem pozíciu toho „nie“. Poloha full time matky angažovanej v charite vylučuje možnosť zaoberať sa nepodstatnými reakciami okolia narážajúcich na charitu ako ďalšiu pózu modelky. „ S negatívnymi reakciami sa nestretávam, pretože po desiatich rokoch, čo sa charite venujem je odvedenú prácu za nami vidieť. Podarilo sa nám zohnať milióny dolárov, zmeniť životy tisícom deťom. Na tej ceste som, samozrejme urobila množstvo chýb a spočiatku som vôbec nevedela ako čo a koho potrebujete k riadeniu neziskovej organizácie. Konštruktívnu kritiku si rada vypočujem a ak má niekto pocit, že moja charitatívna činnosť je iba póza, tak to ma nezaujíma. Nemám potrebu dokazovať, že to tak nie je. Práve kvôli tomuto súdeniu som odišla z Čiech. V New Yorku je normálne chcieť byť súčasťou spoločnosti. Cítila som sa veľmi súdená Českou spoločnosťou, pretože som nespĺňala predpoklad vysokej blondínky Miss modelky. Nebol to môj cieľ, bol to iba prostriedok a ja som sa nechcela prispôsobovať očakávaniam iných ľudí, chcela som byť tým kým som. A za to som musela bojovať. S tým ale bojuje veľa mladých ľudí v Čechách, aby získali podporu rodiny a spoločnosti robiť to, čo máte radi a chcete nasledovať svoje srdce. To je veľmi ťažké v podmienkach, v akých som vyrastala.“

MATERSTVO

Rokom 2008 v živote Heleny Houdovej zneli svadobné zvony, ktoré za krátko vystriedal plač znejúci z detskej perinky. Z modelky sa stala matka. „Hneď ako som porodila som omdlela,“ priznáva s úsmevom. Jej citlivá duša aj v najintímnejšej chvíli nezabudla na utrpenie iných. „Keď sa mi malý narodil, zrazu sa všetky príbehy detí, ktoré som stretla na mojich cestách opäť zosobnili. Znovu som sa vžila do kože detí, ktoré nemali rodičov, strechu nad hlavou a tá predstava je omnoho boľavejšia teraz, ako keď som vlastné dieťa nemala.“ Malý Darien bol ďalším dôvodom urobiť tento svet lepším a bezpečnejším miestom. Helenin čas sa zrazu rozdelil medzi materskú a charitu. „Prvé dva týždne boli veľmi ťažké, no vystriedal o ich obdobie, kedy bolo všetko zrazu jednoduché a ja som si myslela, že som supermatka, pretože som zvládala s dieťaťom pracovné stretnutia. Medzitým som kojila a všetko mi pripadalo zvládnuteľné…až pokým malý začal chodiť. Vtedy všetko zvládnuteľné skončilo a neviem do kedy to ešte bude trvať, ale asi až do smrti. Ja hovorím, že je to nádherný masaker.“ Malý masaker (kultúrny a najmä jazykový) prežíva aj Helenkin syn Darien. „Ja s ním hovorím po Česky, tiež Anglicky a jeho rodičia Hindi. Takže hovorí dvoma jazykmi, rozumie tretí. Má v tom ešte guláš, ale bude to dobré.“ Bilingválnu budúcnosť mu Helenka „zaručila“ sobášom s ockom Omarom. A ako vyzerá ich bežný deň v New Yorku? „Snažím sa, aby sme ideálny deň mali každý deň. Trávim s ním maximum času. Keď zaspí, ja pracujem. Mojou veľkou výhodou je podpora rodiny môjho muža, ktorý je indického pôvodu. Žijú inými hodnotami a inak. U nás nenájdete model mama-otec-dieťa. Tu je to desať tetičiek, 56 bratrancov, ktorí majú taktiež svoje deti, takže Darien vyrastá v obrovskej komunite ľudí, je veľmi spoločenský. Američania majú príslovie, ktoré hovorí, že celá dedina sa podieľa na výchove dieťaťa a u nás to absolútne sedí.“ Natíska sa otázka, či nemá strach, aby malý nežiarlil na iné deti. „Toho sa neobávam. U nás doma je denne minimálne 5 detí. Máme tu taký malý kemp. Je zvyknutý na to, že je medzi veľa ľuďmi aj na to, že jeho mamka je medzi veľa deťmi.“ Sú však aj dni, keď sa Darienovi, vďaka jeho mamke a babičke, naskytuje možnosť spoznať svet, k akému deti v Českej republike nemajú prístup. „Občas chodí do škôlky, pretože prichádza do veku, keď sa začína so mnou nudiť. Už m mu nestačím. Mám ale výhodu, že jeho babička založila centrum pre deti v predškolskom veku. Môže tam chodiť kedykoľvek a veľmi sa mu tam páči. Centrum je určené pre deti rôznych náboženstiev a slabých sociálnych, alebo ekonomických pomerov. On tam spoznáva deti z rôznych kultúr.“ Formovanie k filantropii a empatii dostáva prirodzene. „Darien v sebe má súcit a niečo takéto sa deťom dá ukázať. Budem ho so sebou brať na projekty, aby mal možnosť to vidieť a prežiť. Nechám mu však voľnosť nech sa rozhodne ako chce. Charita je svet jeho matky a on je súčasťou môjho sveta, no to, čo si z toho vezme je iba na ňom. Snažím sa mu vysvetliť čo sa deje v mojom živote, aby bol jeho súčasťou a rozumel mu. Vysvetľujem mu napríklad, že v Indii sú deti v sirotinci a potrebujú od náš pomoc.“ Napriek faktu, že ich americký domov je plný rozličných kultúr, mama Helena má v základných veciach výchovy jasno. „Je veľmi dôležité dať deťom priestor, nech sú tým kým sú a neimplementovať predstavy, ktoré my o nich máme. Tie škody, ktoré rodičia často na deťoch páchajú sú obrovské. Keď mám problémy v práci, Darienovi otvorene hovorím, že to s ním nesúvisí, že to nie je jeho chyba, aby sa necítil vinný. Ja som mala som krásne detstvo, aj keď môj otec bol na mňa dosť ostrý. Nepamätám sa, že by som počula, že som špeciálna, alebo výnimočná. Dalo mi to určitý druh pokory, ale myslím si, že obzvlášť pre dievčatá je dôležité, aby počuli, že môžu dokázať čo chcú. Ja sama som prišla na to až po dvadsiatke, že mi niečo podobné doma chýba. Som ale vďačná, že som kto som. Vždy som bola nezávislejšia ako deti z okolia.“ Natískala sa otázka, aké tradičné hodnoty, vštepuje svojmu synovi. „ Žiadne,“ zaznela prekvapivo priama odpoveď. „On sa narodil ako hotový človek a jediné, čo môžem urobiť je držať ho v bezpečí. Učím ho základnej slušnosti- aby sa vedel poďakovať, poprosiť a pred jedlom si umyl ruky. Ja si myslím, že deti si nás vyberajú a vedia do čoho idú. Od prírody sú to dobré bytosti a keď sa pokúšame do nich vniesť naše predstavy o tom, aké by mali byť, tak ich iba ničíme. Ja sa snažím dať mu maximálny priestor, aby bol tým, kým je. Často je tá hranica, kedy rozmýšľam, či zasiahnuť, veľmi veľmi tenká.“

Milosh Harajda