…a následne vypustil komerčné fotenia zo svojej agendy. Návrat do múzeí a galérií odštartoval David LaChapelle minulého roku a naše cesty sa skrížili na Londýnskej Dover Street, kde svetoznáma ikona fotografie odhalila intímne spomienky svojho detstva.

…pred odletom
Postup bol štandardný. Farebná pozvánka v mailovej schránke, telefonát do Londýna, rezervácia letenky a nová košeľa, nová výzva, starý známy. Prvý krát sme si potriasli rukou pod obrazom Ježiša na jeseň roku 2008. Po vyslovení môjho mena nasledovala debata o filmoch pána Formana a podpísaný katalóg „Jesus is My Homeboy“ sa stal jednou z mojich najcennejších hmotných vecí asociovaných s pop kultúrou. O rok a pol neskôr, niekoľko minút pred dvanástou hodinou, na prvom poschodí galérie Robilant + Voena na kamere bliklo červené svetlo. David, tento krát bez povestnej šiltovky, sa placho pozdravil a v žltých teniskách sa usadil oproti mne.

No American Dream
Andy Warhol zanechal svoju farebnú stopu v dejinách umenia a kontroverznú štafetu z jeho rúk tesne pred smrťou prebral syn vojnových emigrantov, ktorého príbeh evokuje americkú rozprávku. Klišé „Kde bolo tam bolo“ v jeho prípade odkazuje na dve európske krajiny- Litvu a Francúzsko. „Predkovia môjho otca boli prenasledovaní, súdení a napokon vyhnaní z Francúzska, pretože pochybovali o katolíckej cirkvi. Cítili, že je plná korupcie a spochybňovali jej čistotu. Tí, čo prežili sa usadili vo francúzskej časti Kanady a to je pôvod môjho priezviska- LaChapelle. Moja mama sa s otcom po prvý krát stretla na tretí deň potom, čo vystúpila z lode z Litvy.“ Miestnosť na malý moment zaplní ticho a v sekunde, keď sa nadýchnem, aby som položil ďalšiu otázku, David pokračuje hĺbavým tónom. „Byť dieťaťom imigrantov malo na mňa veľký dopad, pretože mama, poznačená vojnou, veci veľmi šetrila, pravdepodobne ako tvoji starí rodičia. Bol som si veľmi vedomý nestabilitou života a toho, že veci môžu zo dňa na deň zmiznúť. Mama na návrat do Litvy nikdy nepomýšľala. Má odtiaľ zlé spomienky kvôli vojne. Ja sám som doteraz nebol v tej časti sveta. Iba raz v Rusku, ale veľmi rád by som sa išiel pozrieť do Prahy, alebo na Slovensko. Mamu som raz zobral do Berlína na moju výstavu a to bolo prvý krát, čo sme sa do tej oblasti vybrali. Po vojne sa hranici Litvy menili a veľa Litváncov vtedy hovorilo nemecky. Mama strávila veľa času v utečeneckých táboroch a bolo to hrozné obdobie jej života. Ako 15 ročná bola upratovačka a čistila vlaky, ktoré jazdili do mesta, no do Berlína sa nikdy pred tým nedostala.“ Aj keď sa podmienky v domácnosti utečencov a emigrantov sa ani len náznakom nepribližovali k pojmu „americký sen“, mladý LaChapelle bol vďačný za podporu, ktorú doma dostával. „Rodičia sa snažili najviac ako mohli. Určite ma však nerozmaznávali. To bolo skôr v mojej povahe. Bol som také malé monštrum. Podpaľač, večne v problémoch, proste šialený. A potom som vošiel do puberty a bol som ešte šialenejší. Neskôr som našiel umenie a upokojil sa. Od malička som vedel, že chcem byť umelcom a moji rodičia boli fantastickí v tom, že ma vždy zásobovali ceruzkami, výkresmi, farbami, aby som mohol tvoriť. Niektorí ľudia sú povolaní stať sa kňazmi, ja som bol povolaný byť umelcom. Vedel som to odjakživa,“ hovorí tónom, ktorý naznačuje tú najväčšiu samozrejmosť jeho života. Nato mu oči zažiaria a cez úsmev dodáva: „Prvé čo som ako dieťa chcel, bolo byť zajacom. Môj brat mi vtedy povedal: nie, David, nemôžeš byť zajacom! A potom, ako som rástol som si zamiloval umenie. Neustále som kreslil a maľoval, bol to pre mňa dar. Prestal som dávať pozor v škole, už ako malý. Nepočúval som učiteľov matematiky, alebo iných vied, pretože ma nezaujímali. Hovoril som im: Ja toto nepotrebujem. Ja budem umelec!“

Obeť šikany
Školská lavica sa stala teritóriom permanentnej rebélie a neskôr aj šikany. David odmietal zapadnúť, pretože medzi deťmi bolo veľa tyranov, ktorí sa mu vysmievali, mlátili ho a robili jeho život neznesiteľným. Boli hlavným dôvodom, prečo ako pätnásťročný opustil školu a odišiel do New Yorku. „Mal všetko, čo mesto, kde som vyrastal (Connecticut) nemalo. Pred útekom som videl len dve riešenia- ostať a zabiť sa, alebo utiecť. Potom som objavil New York a ten pre mňa znamenal raj!“ Počet jeho priateľov v študentskom období vyjadrovala cifra nasledujúca po jednotke. Príbeh o mladej Japonke, ktorej „zničil život“ tým, že ju každú noc brával tancovať do New Yorku ho rozosmeje aj po rokoch. „Bola čistá jednotkárka, až kým ma nestretla. Stala sa mojou tanečnou partnerkou a jej známky išli zrazu dolu vodou.“ Metropola východného pobrežia, korunovaná sochou slobody poskytla mladému umelcovi pôdu na seba vyjadrenie a hriešne pokušenia, ktorým mladá duša nevie a nechce odolať denne defilovali pred jeho zrakovým ústrojenstvom. Davidovi ku šťastiu stačil vzduch nabitý energiou diskoéry osemdesiatych rokov, ktorej ikonou sa stalo miesto zvané Studio 54. Majiteľ klubu, Steve Rubell, na verejnosti otvorene prezentoval filozofiu STUDIA 54 a zakrátko sa z excentrického mladíka stala hlavná figúrka nočného života New York city. Jeho selekcia hostí z davu, čakajúcich na prúdy celebrít, sa stala legendárnou. Pred každou párty ,obklopený ochrankou, osobne stál pred klubom a náhodne vyberal z davu vyvolených, ktorí smeli zažiť noc v „päťdesiat štvorke“. Polonahí barmani v tesných šortkách miešajúci cocktaily hviezdam, či otvorené drogové seansy boli základnou ponukou Rubellových večierkov. David mal štrnásť, keď ho Rubell vytiahol z davu. „Paradoxne vek bola moja vstupenka. Ukázal na mňa prstom a bol som vnútri. Videl som všetkých naokolo drogovať, no ja som bol príliš mladý na drogy. Nepotreboval som ich. Potreboval som hudbu. V nej bolo toľko stimulu, že drogy by ma len stiahli a utlmili. Behal som všade- od pivnice, cez balkón až po VIP zónu. Štvrtky boli najlepšou nocou v 54-ke. Vtedy tam chodili len domáci- newyorčania a stretávali ste samé celebrity ako Andy Warhol, Bianca Jagger, Calvin Klein, Elton John. My sme tam chodili vyslovene kvôli tancu. Hudba bola neuveriteľná, ľudia prekrásni,“ spomína s nadšením a stále pretrvávajúcou fascináciou.

Farebná štafeta Andyho Warhola
„Andyho som tam videl, ale osobne sme sa spoznali až omnoho neskôr. Keď som mal 17, otec pre mňa prišiel do New Yorku a povedal mi: musíš dokončiť školu. Našiel mi umeleckú internátnu školu v North Caroline, kde nás prijal Dean- riaditeľ. Aj keď som sa na školu vykašľal, neustále som kreslil a vytvoril si tak krásne portfólio aktov, ktoré som mu ukázal. Dean vedel, že som povaľač a flákač, no dal mi šancu vďaka mojim kresbám a to mi zachránilo život. V North Caroline som totiž po prvý krát chytil do ruky fotoaparát…Školu som nedokončil, pretože mi chýbali kredity. Mal som 18, vrátil som sa do New Yorku a začal fotiť. Najradšej som robil akty mojich kamarátov tanečníkov a umelcov. Andy Warhol vtedy šéfoval magazínu Interview a keď som ho stretol, povedal som mu, že by som rád robil pre magazín. Povedal mi, aby som sa v nasledujúci deň zastavil v jeho kancelárii na Union Square, kde som mu ukázal moje fotografie. Andy bol nadšený, no art director magazínu mi povedal, nech sa vrátim o 6 mesiacov. Medzitým som mal výstavu v 303 gallery a ľudia z redakcie sa na ňu prišli pozrieť a ponúkli mi prácu. The Interview bolo v tej dobe to najviac, kde sa človek mohol dostať…najviac!“ Excentrický Andy Warhol spojil svoje kreatívne sily s básnikom, fotografom a hercom Gerardom Malangom v roku 1969. The Interview, prezývaný tiež krištáľová guľa POPu, od počiatku vyčnieval z priemeru nielen svojou alternatívnou grafikou, ale hlavne spôsobom, ako vytváral kult celebrít. Redakcia sa formovala postupne a taktiež nekonvenčne. Prvé výtlačky boli distribuované dvoma cestami. Prvý kanál zasielal Interview umelcom, ktorí boli oslovení, aby aktívne participovali na kreácii manifestu POPovej revolúcie a ten druhý viedol poštovými schránkami módnych a dizajnérskych domov, ktorým bol ponúknutý priestor na potenciálnu inzerciu. Božský Andy, ako veľvyslanec dodával bohémsky punc celému projektu a magazín si tak nielenže prerazil cestičku Manhattanom, ale navyše dve desaťročia prežíva svojho majstra- stvoriteľa. David LaChapelle nadviazal na trajektóriu otca POP artu farebno- hviezdnym estetickým prístupom. „Veľa celebrít sú exhibicionisti- ľudia, ktorí chcú byť videní a zbožňovaní. Ja im len ponúkam miesto, kde sa cítia pohodlne, kde sa cítia nádherní a výnimoční. Keď kráčajú mojim štúdiom, toto u mňa dostanú. Najprv som moju prácu vystavoval v galériách. Boli to menšie, ale aj naozaj veľké výstavy, no moje fotky nikto nekupoval a ja som z toho nemohol žiť. Interview bol môj hlavný príjem a odtiaľ viedli cesty k ďalším magazínom. Následne som sa na rok presťahoval do Londýna, kde som pracoval pre rôzne módne glossy magazíny ako The Fame, i-D, či britský Vogue. Po roku som sa vrátil do New Yorku s veľmi silným portfóliom a pokračoval som v práci. V roku 1991 som otvoril výstavu s názvom „Facility of Movement“ a ja som cítil, že je to nádherná show, ale nikto sa na ňu neprišiel pozrieť. Vtedy som pochopil, že magazíny sa stali mojou galériou a ak z nich ľudia vytrhávali obrázky a lepili ich na chladničku, bolo to ich súkromné múzeum,“ vysvetľuje fotograf a moje oči na moment zaostria na Boticelliho repliku prefotenú s Naomi Campbell tvoriacu jedinú vizuálnu kulisu toho momentu.

Farebný svet pre hviezdy
Natískala sa otázka na najosobnejšiu fotografiu. Odpoveď prichádza v sekunde. „Posledný portrét,“ vyslovil rozhodne. „Fotil som Andyho portrét a on o dva týždne zomrel. Nevedeli sme, že bol chorý. Nikto netušil, že za krátko zomrie… To je moja najcennejšia fotografia. Ale tých špeciálnych spomienok je mnoho. Počítač používam len ako nástroj na retuš, pretože ja staviam na scénach, ktoré reálne existovali a teda dokumentujem malé udalosti. Tie ktoré sú v mojich knihách považujem za retrospektívne a úspešné. Fotky, ktoré tam nenájdete, a tých sú tisíce, sú zabudnuté. Ľudia odmietali spolupracovať, nerobili, o čo som ich žiadal a tak neprežili svoju dobu.“ Jedným z najšokujúcejších počinov, ktorý zapísal meno David LaChapelle do histórie fotografie je Pieta, kde bývalá manželka Curta Cobaina, Courtney Love, predstavuje Pannu Máriu a nebohý Cobain Ježiša Krista. Jeho ruky namiesto Kristových rán pokrývajú modriny. Fotografia sa stala obalom knihy Heaven to Hell, ktorá uzatvorila trilógiu jeho odvážnych knižných publikácií nasiaknutých farbou. Počas výroby zameriaval objektív na najžiarivejšie hviezdy planéty. Pre ilustráciu nech slúžia klienti ako Madonna, Hilary Clinton, Britney Spears, Leonardo DiCaprio, David Beckham, Paris Hilton, Angelina Jolie a úctyhodný zástup ich hviezdnych kolegov.

Sexualita ma nedefinuje
V mnohých audiovizuálnych dielach z jeho produkcie neraz cítiť homosexuálne motívy. „New York mi len dal šancu moju sexualitu vyjadriť. Skutočne. Sexualita je iba jeden z aspektov môjho života a ja som nevyrastal v dobe, kde si musel byť niečím konkrétnym. Moji priatelia sú zmiešaní, rozhodne nežijem v nejakom gay ghette. Homosexualita je súčasťou môjho života, no nedefinuje ma. V mojom živote potrebujem balans. Zažil som tisíce chvíľ, keď som bol mimo balansu. Workoholik. Pracoval som tak veľa, že som nemal čas starať sa o zdravie, nemal som čas na priateľov, na seba, na prechádzku v lese. Všade bolo toľko hluku, že som nepočúval seba, svoju intuíciu. Môj život bol príliš hektický a preto mojím šťastím je balans. Keď môžem byť v tichu a rozmýšľať nad vecami. Stále si myslím, že pracujem každý deň, ale často plávam.“ Potom, čo opustil New York jeho život spomalil tempo a sú momenty, keď sa jeho adresa priblíži predstave raja. „Ak okolo nie sú ľudia a turisti, na Havaji je niekoľko miest, kde môžeš plávať nahý. Aj moja farma bola kedysi nudistickou kolóniou, až kým som ju nekúpil. Je to 25 akrov, kde rastie zelenina, ovocné stromy a pasú sa tam kozy. Môžeš tam však chodiť nahý, ja s tým nemám problém. Nedávam dôraz tomu, čo majú ľudia oblečené, ale tomu, kým sú. Keď to oblečenie odstrániš aj fotenie sa posúva na hranicu spontánnosti a zraniteľnosti. Oblečenie limituje, pretože priveľmi definuje ľudí. Ja sám chodím často nahý a je to úžasné. Obzvlášť pocit, keď kráčaš lesom nahý, alebo keď plávaš. Aj keď máš na sebe čo i len jedinú nitku, nie je to to isté. Keď sa vyzlečieš a si sám vo vodopáde, alebo v oceáne, cítiš sa ako súčasť zeme.“ Milovaný New York predstavuje bohémsku minulosť, no LaChapelle Land sa rozprestiera na dvoch adresách. „Hawaii a Los Angels. Bolo to prirodzené- idem za hlasom srdca. Pracoval som v LA a Hollywoode, čo má veľa výhod- koncentrácia celebrít a veľa hodín slnka. Vyrastal som v New Yorku, ktorý ma formoval a milujem ho za to. Dospievať v New Yorku v osemdesiatych rokoch bolo neuveriteľné a ja som si to plne uvedomoval. Veci sa ale menia a ja som ako ryba- idem s prúdom. A prúd rieky ma odviedol do Kalifornie. Čím ďalej, tým viac som pracoval v LA a trávil menej času v New Yorku. Mám tam nádherné štúdio, veľa priateľov, ale už tam tak často necestujem. Hawaii je blízko Californie, takže sa zdá, že sa posúvam ďalej a ďalej na západ.“

Červené svetielko kamery po štyridsiatich siedmich minútach zhaslo. Rovnako i reflektory. Rozhovor niekoľko sekúnd doznieval vo všetkých zúčastnených a ručičky hodiniek sa priblížili času otvorenia expozície. Intimita neveľkej galérie zasadenej do srdca londýnskej Mayfair sa úderom šiestej hodiny vytratila. Blesky fotoaparátov, stúpajúce bublinky šampanského a Mr. LaChapelle s tmavomodrou šiltovkou… Pobyt v jeho svete máva obmedzené trvanie, no trvalé následky.

PHOTO: Carmen Sanchez Esplandiu VIDEO: Peter Takáč